Tenhle koncert DoD se sice odehrál zhruba měsíc nazpět, ale protože z něj měl nejeden návštěvník, včetně naší velvyslankyně Mišky, nefalšované Vánoce, jde vlastně o prudce aktuální materiál! Jak to Adrianovi a spol. hrálo na německém turné?
Diary of Dreams, Slave Republic
18. 11. 2017, Huxley Neue Welt, Berlin
Predčasné Vianoce už v novembri? Cestovať do Berlína „iba“ kvôli Diary of Dreams? Áno a áno, aj takéto šialenosti človek robí, keď ho (Adriana) miluješ a nie je čo riešiť..Budem sa snažiť byť objektívna ako to len pôjde, ale obávam sa, že všetky hejty aj tak schytá predkapela a platené záchody.
Takže poporiadku: Diary of Dreams na čele s géniom Adrianom Hatesom návšetvníkom Sanctuary webu predstavovať vôbec netreba. Už dávno som sa netešila na vydanie nejakého nového albumu, tak ako na „Hell in Eden“. Keď sa Aďova hudba stane každodennou súčasťou vašej domácnosti, stretnete ho aj mimo koncertu na WGT, Castle Party alebo Schattenwelte, tak ho jednoducho musíte vidiet hrať naživo viac ako len na festivale. Škoda len, že koncertujú hlavne v Nemecku, potom Česko, Slovensko, Rakúsko obídu okľukou rovno do Ruska. Doteraz si neodpustím, že som si nechala DoD v roku 2014 ujsť, keď ich organizovali páni zo Sanctuary, povinnosti na druhý deň bohužiaľ nepustili. Teraz som si konečne mohla spraviť koncertový reparát. Prvotný plán bol ísť na koncert do Drážďan, keďže by to bolo od nás najbližšie, ale lacné letenky od Ryanairu rozhodli v prospech Berlína. A ako true gotickí turisti sme využili predĺžený víkend aj na temný sightseeing, vrátane miestnych gothic shopov a berlínskych cintorínov. Pri jednom z nich boli odparkované 2 veľké čierne autobusy. Neodpustila som si trošku posnívať, že možno je to práve Adrian a spol., ktorí išli načerpať inšpiráciu na rovnaký cintorín. Z Adriana sa napokon vykľul japonský zájazd – ako inak! Rýchlo naspäť na hotel a nachystať sa na večer s veľkým V.
Diary of Dreams - Malum
Koncert DoD sa konal v Huxleys Neue Welt. Toto miesto s kapacitou okolo 1600 ľudí má bohaté využitie na koncerty, športové podujatia, módne prehliadky, party alebo tattoo shows. Doteraz som neprišla na to, k čomu by som to miesto prirovnala. Dostať sa k Huxley nebol vôbec problém, metro stálo blízko a keď sme si neboli istí, kam presne zabočiť, černoodenci pred nami nám potvrdili, že ideme správne. Čo nás na začiatku hneď zaskočilo, boli 2 euričká za šatňu. To som ale ešte nebola na wcku! Je normálne, že si zaplatím vstup na koncert a oni po mne chcú za každú návštevu toalety 50 centov? Všimla som si, že vstupné na toaletu v Berlíne radi praktizujú v nákupných centrách alebo McDonaldoch, zrejme kvôli turistom, ale v koncertnej hale? Šatňa vybavená, nos prepudrovaný, poďme teda chytiť nejaké dobré miesto do sály. Cestou tam sa v chodbičke vedľa šatne nesie vôňa wurstov a praclíkov, toto je fakt možné len v Nemecku.
Do sály vchádzame, keď je predkapela Slave Republic, ktorá Diary sprevádza na celom nemeckom turné, už v plnom prúde. Podľa instagramového profilu som sa neskôr dozvedela, že hrajú synthwave-noir. Určite majú svojich nadšencov a niečo na nich asi bude, keď si ich Adrian vybral ako support. Pokiaľ ale pred Diary nehrá Diorama alebo .com/kill, nezaujíma ma to. Ideme radšej obzrieť merch. Na nemecky hovoriacom publiku mám najradšej to, že si pred koncertami dávajú načas a netlačia sa, takže sme si aj s pivom uchytili skvelé miesto v treťom rade.
Finally! Presne ako hodinky sa spustí intro k „Made in Shame“ – úvodnému tracku z nového albumu. Kapela ledva príde na pódium za búrlivého potlesku a Adrian a spol. to hneď do nás napália na plné pecky. Hovoriac o peckách, pokračujeme s „Epicon“. Keď som túto pesničku počula prvýkrát (a stokrát potom) myslela som si, že epickejšia, nielen podľa svojho názvu, už nemože byť. Omyl! Naživo je to také elektrizujúce, že netuším ako zvládnem ďalšie tracky. Jeden z mojich favoritov z nového albumu. A to sme len na začiatku. Tu musím podotknúť, že chlapci si dali naozaj záležať čo sa týka zvuku, ktorý bol priam krištáľový. Rovnako osvetlenie je na úrovni a úžasne dotvára scénu. Módna polícia si samozrejme všimne aj postapo-mikiny, v ktorých sú všetci zladení. Na Demiho sklamanie to vyzerá tak, že Max sa stal plnohodnotnou náhradou za Gaun:A. Nikde som sa nedočítala, že by kapelu nadobro opustil, na fb stránke je stále napísaný ako člen a Adrianove oficiálne vyhlásenie tiež len potvrdilo, že si proste dáva pauzu od DoD kvôli iným záujmom, v čom ho kapela plne podporuje. Úprimne však musím povedať, že sa mi Maxovo pôsobenie v kapele celkom pozdáva. Akoby sa k nim dostalo trochu čerstvého vánku. Keď som to po koncerte spomenula Adrianovi, len so smiechom súhlasil, že áno, je to fajn, lebo oni sú už starí. Nie ste!
Poďme ale naspäť ku koncertu. Ďalšia pecka „Kindrom“ a za ňou hneď „Wedding“. Vy ma chcete zabiť? Trošku zjemňujeme a pokračujeme s prvým singlom z „Hell in Eden“, snovým „Hiding Rivers“. Prvýkrát môžem s čistým svedomím povedať, že viem rozoznať, že zvuk je naozaj skvelý, neuveriteľný, počujeme každý akord, každý Adrianov vzdych. Aby sme náhodou nezostali spomalení a melancholickí, tak do nás napália ďalšie pecky: „Giftraum“, „Listen and Scream“, ktorú som na setlistoch predtým nevidela (neskôr sme zistili, že ju vymenili so „Sister Sin“) a „Malum“. Už som spomínala, že tu bolo niečo epické? Najnovším singlom „Hell In Eden“ z rovnomennej novinky ideme ďalej. Netrúfam si už radšej predstavovať, čo môže nasledovať. Zelené svetlo a „Tales of your behaviour like paper in a book..“
Diary of Dreams - Traumtänzer
Ja rozhodne okay nie som, lebo umieram od šťastia. „Amok“ tak milujem, že sa nevládzem ani nadýchnúť ako tam s Adrianom vrieskam. Ach, môžem umrieť..a to ešte zďaleka nie je vrchol večera. Keď si myslíme, že Adrian zvoľní a nechá nás spamätať sa, radšej sa opýta, či už máme dosť a chceme pauzu. Jasné, že nechceme! A vtedy to prišlo. To, na čo každý jeden koncert čakáme a dúfame a doteraz sme sa nedočkali. Prišlo to! Modré svetlo a „Traumtänzer“! Dobre, teraz už môžem umrieť. „Hast du noch nie gesehen wie meine Augen glitzern?“ Ja sa raz tú nemčinu naučím a to ešte len budem vyvreskovať. Refrén, vlastne celú pesničku s ním spieva celá sála. Nemci ma naozaj milo prekvapili. Vždy som mala dojem, že sú to psí čumáci, pre ktorých sú tie koncerty takou samozrejmosťou, že sa neobtažujú prejavovať nadšenie. Tu si to ale všetci užívali rovnako (no dobre možno trochu menej) ako my. Pri poslednom songu setlilstu „Undividable“ s Aďom tlieskal už celý Berlín.
Bez prídavku to samozrejme nejde, tak sme si ako prvý zugabe vytlieskali „Grau im Licht“. Tento song má pre mňa špeciálnu hodnotu, tak vyšla aj slžicka. Ale našťastie Adrian do nás napálil ešte „The Curse“, takže žiadne utápanie v emóciách sa nekoná. Torbern z Dioramy síce neprišiel, tak ako v Stuttgarte, ale „The Curse!“ s Adrianom spievali hádam aj barmani, predavači wurstov a hajzel baby. Keď už dotlieskame a dokričíme, chalani sa vrátia ešte raz! Ak som s mojou ne-nemčinou dobre rozumala, tak sa s nami Aďo už naozaj rozlúči s „Butterfly: Dance!“, ktorá má neuveriteľných 17 rokov! Jedna pecka za druhou a ani nevieme ako je po koncerte!
U mňa najlepší koncert tohto roka..a dovolím si tvrdiť, že aj všetkých minulých (prepáč Ville). Odteraz už vždy Diary of Dreams v Nemecku na turné! Myslela som si, že po tých WGTčkach a Castle Parties a Schattenweltoch to už lepšie byť nemôže, ale ono môže! A ja už naozaj môžem umrieť. Vlastne nemôžem, ešte musím obligatórnu fotku s pánom géniom. Tretiu do série za tento rok (skromne). Mali sme šťastie, že sme boli medzi prvými, tak som mohla fangirlovať a povedať Adrianovi všetko, čo som mala na jazyku. Nedalo mi nespýtať sa ho, či ich uvidíme budúci rok na WGT, či už ako DoD, .com/kill alebo aspoň jeho za dj-ským pultom. Odpoveďou ma veru nepotešil, pravdepodobne nie, tento rok si dá od WGT pauzu. Pozval nás ale do Lipska na mini festival „Gothic meets Klassik“, kde už názov hovorí, že kapely zahrajú svoje skladby so symfonickým orchestrom.
Ďaľších 50 centov nechám hajzel tetám, preprudrujem nos a ideme na party do známeho Nuke clubu, lebo zaspať po takomto zážitku sa teda tak skoro dať nebude.
Komentáře
Přidat komentář